Dňa 11.11. 2016 pri príležitosti Dňa vojnových veteránov navštívila našu školu pani Ailsa Rosemary May Domanová. Táto neuveriteľne charizmatická dáma rozprávala žiakom 9.A o svojich zážitkoch z 2. svetovej vojny, rozprávala im o svojom pohnutom osude a o rokoch neslobody, keď sa musela vzdať svojho domova a svojich najbližších. Na záver zanechala žiakom silný odkaz. Požiadala ich, aby sa stali pokračovateľmi tradície a vždy 11.11. zašli na Šafárikovo námestie zažať sviečku ako spomienku na tých, čo počas vojny obetovali za našu slobodu to najvzácnejšie.
O tom, aké silný dojem táto dáma zanechala, svedčia slová SarahČaputovej z 9.A.
11.11.2016 bol deň d veľkým D. Bol to veľký deň, nielen preto, že som spoznala AilsuDomanovú, ale bol aj Deň vojnových veteránov. Keď tá dáma vkročila do miestnosti, zastavil sa čas. Dokázala by som sa na ňu dívať celé hodiny, pôsobila tak skutočne, až to ani nemohla byť pravda. Mala som pocit, že sama vystupuje z reality, cestuje časom, je ako nejaká postava z rozprávky, ktorá mení dejiny, prevracia osudy a zaklína. To som ešte nevedela, že je Britka. Bez slova sa posadila na stoličku a začala sa prehrabávať vo svojich spisoch a papieroch. Jej tvár pôsobila ako príbeh, akoby každá vráska na jej tvári mala čo povedať. Bola magická.
Keď začala rozprávať, všetci sme stíchli. Alebo mi možno len zaľahlo v ušiach, pretože keď otvorila ústa, znovu sa zastavil čas. Rozprávala o svojom manželovi, o svojej rodine, o sebe, o vojne a takmer o všetkom, čo prežila. A vtedy, keď som sa na ňu dívala, presne vtedy v tom okamihu, som uvidela, aká je neuveriteľne silná. Všetko, čo sa jej stalo, všetko, čo prežila, nám rozprávala, vracala sa do minulosti len preto, aby nám venovala odkaz. Odkaz, ktorý sa volá Život. A život treba žiť a nie prežívať.
Rozprávala svoj príbeh a pozerala sa nám do očí. My si ani nedokážeme predstaviť, ako sa musela cítiť. Jej tvár, mapa jej života, všetko sa odohrávalo tam, na jej tvári. Všetka bolesť, ale aj radosť. Všetka láska, ale aj nenávisť. Myslím, že všetci v miestnosti vnímali jej oceľovú silu. Možno nebola hrdinka, ale prežila, zachraňovala, plakala, milovala a rozprávala. Myslím, že rozprávať bude ešte dlho...
V stredu 9.novembra sa na umelej tráve ZŠ Mudroňova odohralo predkolo školského pohára. Z desiatich staromestských škôl sa do finále mohli prebojovať len štyri. Hralo sa v dvoch päťčlenných skupinách.