Aktivity ŠKD

            BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti, pripravila pre malých i veľkých návštevníkov lahôdku. Od 7. apríla do 8. októbra 2017 si môžete pozrieť výstavu EMÓCIE. Dozviete sa na nej, ako emócie ovplyvňujú náš život. Výstavu autorsky pripravili I. Abrahamfyová a D. Mládenková.
            Vo vstupnej miestnosti sa deti i dospelí dočítajú základné informácie o emóciách. Hneď prvý panel nás nabáda namiešať si emóciu pozostávajúcu z prekvapenia, smútku, hnevu, radosti a strachu. Zároveň tu získate informácie o tom, čo v nás vyvoláva radosť, hnev, smútok a strach. Týmto emóciám sú venované ostatné miestnosti. Každá z nich má svoju farbu – smútok modrú, hnev červenú, radosť žltooranžovú a strach fialovú. Sme smutní, keď niekoho alebo niečo stratíme, zažijeme sklamanie, prídeme o prácu, nedarí sa nám v škole. Návštevníci môžu vyjadriť svoje pocity pri smútku alebo to, ako sa momentálne cítia. Hneváme sa, keď cítime krivdu, nespravodlivosť, zažívame sklamanie, bezmocnosť. Radosť vyjadrujeme vtedy, keď nás niečo poteší, keď sa nám niečo podarí, keď je naše úsilie odmenené úspechom, niečo pekné zažijeme, potešíme iných. Sprevádza ju pocit šťastia. Na prejavenie radosti deťom slúži kolotoč alebo môžu navštíviť altánok dobrého jedla. Hovorí sa, že najväčšia radosť je škodoradosť. Aj vy si to myslíte?
            Azda najlákavejšou miestnosťou v celej výstave je tá, v ktorej dominuje strach. Tak ako je v našom živote dôležitá radosť, lebo sú s ňou spojené príjemné pocity, rovnako dôležitý je aj strach. Strach slúži ako brzda alebo varovanie pre naše správanie. Chráni nás pred nebezpečenstvom. Keby sme sa nebáli, ohrozili by sme sami seba. Ak chceme bojovať proti strachu, musíme ho spoznať. A práve tu máte šancu uspieť. Čakajú vás tri kabínky. V prvej na vás striehne obrovský pavúk, ktorý nemilosrdne tróni nad hlavou odvážlivcov. Jeho malí pomocníci sú všade. Ak trpíte arachnofóbiou, len smelo dnu! V druhej si vyskúšate svoju odolnosť voči výškam. Je to výborný tréning pre akrofobikov na zdolávanie tatranských a iných štítov. V tretej si prídu na svoje všetci tí, ktorých trápi klaustrofóbia. Je v nej úplná tma, sprevádzaná strašidelnými zvukmi, ktoré sa ozývajú v celej miestnosti.
            Viete, čo je sofofóbia? Strach zo školy. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že ňou našťastie netrpia všetky deti, zopár sa ich však nájde. Horšie je to s lachanofóbiou. Pri návšteve školskej jedálne mám pocit, že jej holduje väčšina detí.
            Okrem výstavy môžete navštíviť aj tvorivé dielne s rovnomenným názvom. 3. mája sa deťom 3. B venoval študent psychológie Tomáš. V tvorivej dielni deti znázorňovali, ako sa cítia pri rôznych činnostiach. Na základe výrazov tvárí ľudí sa pokúšali uhádnuť prejavy ich emócií. Najťažšie pre nich bolo rozlíšiť hnev a smútok – vyjadrenia tvárí boli podobné. V aktivitách deti hovorili o svojich pocitoch pri prežívaní radosti a o príčinách strachu. Skúsenosti boli rôzne – niekto sa bojí zubára, iný búrky, angličtiny, tmy, pádu z výšky, pavúkov, strašidiel, zlých ľudí.
            Všetci ľudia prežívajú emócie a sú nimi ovplyvňovaní. Emocionálne kvality získavame už v detstve a sprevádzajú nás celý život. Emócie sú pre život dôležité, robia ho farebným, pestrým a plnohodnotným. Bez nich by bol náš život nezaujímavý, smutný a menejcenný.                                                                                              
           
 

V nedeľu 21. 5. 2017 ste si mohli v relácii RTVS Bola raz jedna povesť vypočuť rozprávanie o tom, ako sa uhorský kráľ Matej Korvín v roku 1467 zaslúžil o založenie najstaršej univerzity na Slovensku – Academie Istropolitany. V tomto príbehu okrem kráľa zohrávajú dôležitú úlohu aj neopätovaná láska a susedské vzťahy, vynaliezaví študenti a škriatok Posmievačik.
            Od našej školy k budove Academie Istropolitany, ktorá sa podľa historických prameňov nazývala Universitas Istropolitana a nachádza sa na Ventúrskej ulici, to nie je až tak ďaleko. Soška Posmievačika sa škerí na okoloidúcich z výklenku domu č. 29 na Panskej ulici. A tak sme sa rozhodli tieto miesta navštíviť. V stredu 24. mája sa deti VI. oddelenia (3. B) vybrali do centra mesta. Cestou sme stihli obdivovať tancujúcu a spievajúcu fontánu pred hotelom Carlton a potom sme už vykročili k miestam, kde na nás dýchla dávna história Bratislavy. Možno sme stáli práve na tom mieste, kde pred 550 rokmi Matej Korvín otváral a ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz posvätil novú univerzitu. Bol to zvláštny pocit. V súčasnosti sa tu nachádza Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení, takže budova nestratila svoj študijný charakter.
            V našom putovaní za históriou mesta sme pokračovali na Panskú ulicu, kde podľa povesti veselí študenti osadili sošku škriatka oproti domu Karola Kunza, ktorý sa neúspešne uchádzal o priazeň vydatej meštianskej ženy. Aj tu sme urobili niekoľko fotografií. Je to zvláštne, ale všetky fotografie sa vydarili okrem tých s Posmievačikom. Akosi sa vytratili z fotoaparátu. Žeby v tom mal prsty nejaký škriatok?
            Našu vychádzku sme ukončili v zmrzlinárni na Hviezdoslavovom námestí, „osviežili“ sme sa pri striekajúcej fontáne pred Carltonom. Obdivovali sme Ganymedovu fontánu pred historickou budovou SND. Ktovie, možno si raz aj o jej vzniku vypočujeme zaujímavý príbeh v relácii Bola raz jedna povesť.

Rozprávku O psíčkovi a mačičke pozná každý žiak.

Žiaci 2.B v školskom roku 2016/2017 si v rámci projektu:

“Čítame s porozumením“

knihu prečítali, vytvorili krátky obsah s vlastnou ilustráciou.

Dňa 8.6.2017 žiaci 2.B overili svoju pamäť a kontrolovali čítanie z knihy O psíčkovi a mačičke v podaní známej herečky Eleny Podzámskej v Staromestskej knižnici.  Pri čítaní deti ani nedýchali, pregúľali očkami ako pani Podzámska prežívala s nimi šibalstvá psíčka a mačičky.

                                                                                                          Mária Tomašovičová
 

Či si Lenka a či Filip,
nikdy do svojej mamičky nerýp.
My sme to však urobili
a poriadne ľutovali.
Stali sme sa mamičkou a mamička deťmi,
veľa sme sa natrápili, mamičkinmi trikmi.
Obidvaja navždy vieme, že mamičku počúvame
a ak treba – pomôžeme   !!!

Vedieť narábať s peniazmi patrí k finančnej gramotnosti každého človeka. Aby sme niečo nezmeškali a naučili sa správne hospodáriť, musíme sa to učiť už od útleho veku. To je aj jeden z cieľov výstavy v Detskom múzeu Múdro sporiť, rozumne míňať. Deti VI. oddelenia ŠKD (3. B) ju navštívili 15. marca 2017.
V priestoroch múzea ich privítala lektorka Janka. V úvodnom rozhovore si overila, aké vedomosti majú o sporení a míňaní peňazí. Z modelovacej hmoty si vyrobili vlastné mince s obrázkom. Použili rôzne motívy: Kriváň, kríž, Bratislavský hrad, rok 2017, iniciály svojho mena, Gerlach, ale i celkom nevšedné – smajlíka, bodky, srdiečko, mesačnú oblohu, postavu človeka, slnko, slimáka, vedeckú fľaštičku, vojaka, blesky.
V ďalšom rozhovore s Jankou sa deti dozvedeli o výhodách platby eurom. Euro je spoločná mena pre 19 krajín Európskej únie. U nás ním platíme od roku 2009. Na každej eurominci je vyjadrená jej hodnota so znakom, ktorý charakterizuje jednotlivé štáty, a rok razenia. Na Slovensku sme pred zavedením eura platili slovenskými korunami. Ešte dávno predtým československými korunami, grošmi, dukátmi, keltskými mincami – biatekmi, vecami na výmenu. Používaniu peňazí predchádzal výmenný obchod. Ľudia si medzi sebou vymieňali výrobky alebo službu tak, aby to bolo pre nich obojstranne výhodné. Fungovalo to asi takto: za jedno prasa ti dám sekeru, dvoje šiat, košeľu, tri husi, päť rýb a na jeseň ti budem pomáhať tri dni pri zvážaní dreva z lesa na kúrenie. Potreba vymyslieť niečo univerzálne, čiže platidlo, nastala vtedy, keď tovar alebo služba nevyhovovali jednej zo strán. U nás boli vzácne kovy, tak vznikli hrivny – dlhé pásy kovu ako platidlo. V iných krajinách to boli mušle, perly, ryža, papier, hodváb, v orientálnych krajinách najmä koreniny. Vrecko čierneho korenia stálo pred 500 rokmi vrecko zlata. Kedysi dávno lovci z vnútrozemia boli ochotní vymeniť za hrudu soli množstvo kožušín dravých zvierat. Podobne slúžili ako platidlo pazúry a zuby dravých zvierat. Peniaze vznikli preto, lebo nosiť hrivny bolo nepraktické. Z rovnakého dôvodu vznikli neskôr bankovky.
Pozorným počúvaním sa deti dozvedeli mnoho zaujímavostí. Napríklad to, že výroba 500-eurovej bankovky stojí 16 centov. Na rozpoznanie pravej od falošnej bankovky slúžia vodoznaky, ochranné prúžky, ktoré musí obsahovať každá bankovka. Vidíme ich pod špeciálnou lampou.
V bankomate odpovedali deti na 10 otázok. Každá z nich mala tri možné riešenia. Za správne odpovede dostali loptičky, ktoré uplatnili v hre. Mohli v nej kupovať bicykel, tablet, ale i najmilšiu makovú zmrzlinu. Viete, že podnik s najstaršou nepretržitou prevádzkou na svete je Kremnická mincovňa? Je to tak, mincovňa vznikla v roku 1328, čiže sa v nej pracuje už neuveriteľných 689 rokov. V Uhorsku sa razili mince v niekoľkých mestách, na Slovensku to bolo v Kremnici,  Smolníku a Košiciach. Vznikli pre blízkosť baní, kde sa ťažilo zlato a striebro.
Po nazbieraní toľkých vedomostí sa deti zahrali na ozajstných obchodníkov. Počínali si veľmi dobre. Vymieňali, kupovali, predávali všetko možné. Ak chcete, môžete to skúsiť aj vy. Výstava Múdro sporiť, rozumne míňať, na ktorej nájdete aj „pravú“ zlatú tehličku, je otvorená v Detskom múzeu do konca júna tohto roka.