21. apríla 2017 šesť ultrabežcov oživilo autentický príbeh z druhej svetovej vojny. Príbeh, ktorý nezapadol prachom dejín. Príbeh o odvahe, statočnosti, o prekonaní samých seba. Príbeh o nezištnej pomoci, príbeh o ľudskosti a priateľstve.
Martin Urbaník, Marián Kamendy, Martin Sekér, Peter Brestovanský, Marcel Jedlička a Daniel Blonski sa skoro ráno s východom slnka rozbehli po stopách príbehu dvoch utečencov, Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, z pekla koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau.
Svojím behom mapovali presnú trasu ich úteku z apríla 1944, ktorá merala 170 kilometrov, aby tak oživili príbeh, na ktorý nesmieme zabudnúť.
Vrba a Wetzler vtedy so sebou niesli dôležité informácie o premyslenom vyvražďovaní Židov v koncentračnom tábore, o čom v tom čase nikto ani len netušil.
Bolo nanajvýš potrebné svetu otvoriť oči a upozorniť na bezprostredné nebezpečenstvo, ktoré hrozilo komunite viac ako 700 000 maďarských Židov – nebezpečenstvo deportácie a smrti.
Hnaní túžbou a strachom, dokázali v krutých podmienkach, hladní a vyčerpaní, dostať sa až do Žiliny, kde sa im podarilo odovzdať správu o tom, čo sa v skutočnosti v tábore Auschwitz – Birkenau deje. Dnes je táto ich 32 stranová správa jedným z najvýznamnejších dokumentov dejín holokaustu.
Na ich strastiplnej ceste im niekoľkokrát nezištne pomohli ľudia, ktorí tým riskovali životy svoje i svojich rodín. Nebyť ich odvahy, neexistoval by tento príbeh.
Na príprave tohto projektu počas 12 mesiacov od jari 2016 spoločne a aktívne pracoval celý štáb nadšencov. Okrem spomínaných ultrabežcov to bol realizačný tím, pozostávajúci z ďalších 18 členov.
Na základe tohto projektu vznikol dokumentárny film Kroky na hrane, ktorého hlavným cieľom je osloviť čo najväčší počet divákov, najmä však detí a študentov, aby sme nikdy nezabudli, čo sa môže stať, keď človek zabudne byť človekom.
My, žiaci a pedagógovia ZŠ s MŠ M. R. Štefánika na Grösslingovej ulici v Bratislave, sme potešení, že sme sa mohli zúčastniť premietania tohto filmového dokumentu, ktorý bol spojený aj s besedou s niektorými účastníkmi projektu.
Sme pyšní na našich žiakov, ktorí počas besedy dokázali klásť množstvo zaujímavých otázok. Bolo jasné, že autentický príbeh a prítomnosť jeho aktérov v nich zanechal silnú stopu.
A to je dobre. Pretože len to, čo v nás zanechá emóciu, nám umožní pochopiť.
Odchádzame plní pokory a rešpektu. Rešpektu voči ľuďom, ktorí siahli na dno svojich síl, aby sme my nezabudli.
M. H.
